Dlho som premýšľala nad založením blogu. Strata súkromia ? Pochopila som, že záleží len na tom, pokiaľ bloger čitateľov pustí. Taká otrepaná myšlienka, ale sakra pravdivá. V podstate je to tak vo všetkom. Nepotrebuješ blog na to, aby sa o tebe ľudia dozvedali a chápem, že väčšina je nastavená práve na tento cieľ. Ale ja mám celkom iné dôvody. Odkedy žijem v hlavnom meste tejto krajinky sa o sebe dozvedám stále nové a nové informácie, ktoré sú nie vždy lichotivé :)
Tak si vo svojich voľných chvíľkach opakujem, znova a znova: "Píš si blog, veď už to nemôže byť horšie." :-D (ale zas také zlé to nie je, zveličujem pre ten efekt).
Po odpovedi na prvú otázku, nasleduje otázka nová. Čo chcem vo svojom blogu riešiť a koho to bude zaujímať. Teraz pri prerábke (dlhodobej prerábke) nového bytu som prišla na odpoveď aj tejto otázky. "Nerieš to." Kto má záujem, nech ho má a kto záujem mať nebude, ten pôjde googliť a klikať ďalej. Podstatné je, že ty budeš robiť niečo pre seba, niečo čo ťa baví, pri čom sa odreaguješ, pri čom budeš donútená opakovať si slovnú zásobu a čo ťa bude aj v zlom období vrešťajúceho dieťaťa alebo obdobia "už to ďalej nedám" dávať do kľudu a psychickej pohody.
Ja, v momentálnom období, ako matka na materskej, si celkom užívam chvíľky pre seba
s pár riadkami, o čomkoľvek. Či je to s knihou alebo už píšem niečo svoje a pre seba. Nie som cestovateľka, ktorá môže každý deň písať o nových a nových miestach. Ale myslím si, že stále mám čo ponúknuť (v konečnom dôsledku si myslím, že zažívam toho každý deň až-až na to, že absolvujem tú slávnu dovolenku :-D). A to si má hovoriť každý jeden z nás. Zdieľam názor, že každý by mal mať svoj blog. Či už verejný alebo súkromný. To nie je podstatné.
Psychológovia radia: "Píšte si denník." Znie to ako zabitý čas, ale ten kto tak robí, robil, pochopí, pochopil, že zabitý čas to nie je. Tak smelo do toho ... a tak začínam aj ja <3
0 komentárov:
Zverejnenie komentára